Úspech akcie je priamoúmerný s množstvom rannej kávy

Kto povedal že shopturistika nie je turistika, ten ešte nenakupoval s Didi. Po dni strávenom pobehovaním po Prahe hore – dole, som vyčerpanejšia ako po štyroch hodinách Zumby na Mont Evereste. Oči už napoly nevidia a nohy sa mi nedarilo presvedčiť, aby sa prekladali jedna cez druhú. A teraz sa snažím zapojiť mozog a celé telo k náročnému plánu – vstať z postele a vyplaziť sa von z hotela do nočného centra Prahy. Jediné čo ma poháňa dopredu je vidina Pražských, trošku namyslených Čechov, ktorý slintajú po nič netušiacich Slovenkách. A to ja som. Som Slovenka a nikto netuší, že niečo tuším. A tak sa vydávame s babami na lov nič netušiacich...ale to je vlastne úplne jedno. Jednoducho si ideme plnými dúškami vychutnať nočnú Prahu. Prahu plnú barov, drinkov a hlavne zábavy.

Okej, opisovať nočnú Prahu je síce veľmi zábavná a pre čitateľa ako som ja skutočne poučná téma, ale akosi si pamätám iba to ráno, pri takmer studenej káve, ktorú som videla iba jedným, polo zalepeným okom. Reklama na Jacobs je úplne mimo. Že dobrá vôňa? To sotva. Pre mňa je vôňa kávy posledný výkrik do tmy. Vlastne môj ranný výkrik predtým, než si stihnem po desiaty krát povedať aká som hlúpa.

„Lili, viem že to nenávidíš ale pomôže ti.“

„Fuj, vylej to do záchoda, ak to chudí tak ako to smrdí je mi z toho dopredu zle.“

„Včerajšok bol ťažký.“

„Dnešné ráno je ťažšie.“

luxury

Po príchode do hotela mi padla sánka. Keď mi Bibi hovorila že je to jeden z najväčších a najlepších hotelov v Prahe, brala som to s rezervou, ale toto mi vyrazilo dych. Cestou ku recepcii sme klopkali po mramorovej dlažbe a obzerali okázalý interiér. Všetko naokolo bolo zlaté. Zlaté stĺpy, zábradlie, rámy obrazov na ktorých boli namaľovaný český králi a kráľovné. Dokonca aj kvetináče boli zlaté. Najväčšou dominantou obrovského priestoru bola zlato-bordová fontána s priezračne čistou vodou. Nad ňou videl veľký zlatý luster, akoby zložený so stovky malých bielych sviečok. Na recepcii neboli žiadne gýčové veľkonočné kraslice v košíku, ani pani zajačica a pán zajac. Jednoducho nepoškvrnený čistý luxus.

Ujal sa nás mladý recepčný v dokonale vyžehlenej uniforme. Viedol nás hore po priesvitných schodoch a prehnane sa usmieval. Bibi od neho nevedela odtrhnúť oči. Tak môj milý, dnes máš po práci ďalšiu prácu pre spokojnosť návštevníčky hotela. Pomyslela som si, keď otváral dvere prvej izby. S Kiki sme sa nahrnuli dnu, žmurkli na kamarátky a zabuchli za sebou dvere. Po krásnej recepcii a ešte krajšom recepčnom sa mi naskytol tretí vábivý pohľad. Zlaté prvky nechýbali ani tu. Lampa na nočnom stolíku,  rámy obrazov a aj spony na závesoch sa leskli. Na dvoch veľkých posteliach boli biele uteráky s vygravírovaným menom hotela. Tak tento musím potiahnuť. S Kiki sme sa pozreli na seba a empatia zase zafungovala. Rozosmiali sme sa tak, až sme sa váľali po tých nedotknuteľne ustlaných posteliach. Ak je táto izba štandard ako píšu v katalógu, tak si neviem predstaviť nadštandard.

„Ja nikam nejdem. Kašlem na celé staré mesto. Odtiaľto ma nedostanete.“

„Na staré mesto kašlem aj ja to máme aj u nás, ale čo nákupy?“ Snaží sa ma vylákať.

„Tak tie máme doma tiež.“ A bolo po debate.

Naša nekonečná lenivosť bola nakoniec potlačená nadšenou Mimi. Tá pobehovala z jednej izby do druhej a keby mala chvost, som si stopercentne istá že by ním vrtela v očakávaní piškótky. Ona ale piškótku nechcela, chcela nové kúsky do už aj tak preplnenej skrine. Svojou detskou radosťou otrávila aj nás a tak som sa z polospánku ocitla na preplnenom Václavskom námestí s dvoma taškami v rukách. 

Prečo sú diaľničné odpočívadlá bezpečnejšie ako les pri ceste. Lekcia prvá

Pracovný týždeň sa vďaka môjmu nadšeniu z výletu do Prahy vliekol ako ten pred výplatou. Každým dňom som bola viac a viac vzrušená. A ani teraz, naloženej v Miminom mini aute, ma nadšenie neprechádza. Zozadu sledujem ako Bibi lúšti v rozmernej mape. Situácia je prinajmenšom komická. Štyri ženy natlačené v malom červenom Cinquecente s čiernymi motýlikmi nalepenými na kapote urobia dojem tak maximálne na okoloidúceho psa, ktorý chce označkovať  jedno z kolies.

 Mimi schádza z cesty.

„Čo robíš?“

„Musím cikať.“

„Tu?“

„Videla si za poslednú trištvrte hodinu nejaké odpočívadlo?“

Vzdávam sa pripájam sa ku nej na ceste medzi kríky a stromy. Podľa množstva polorozložených vreckoviek usudzujem, že nie sme prvé, ani posledné čo hnoja miestne lesy.  Ihličky sa mi zapichávajú do mäkkej pôdy.

„Toto budem čistiť dva dni.“

„Mi hovor.“ Mima otŕča látkové balerínky. Blato (Pevne dúfam že je to blato) sa zažralo medzi vlákna látky.

Vraciame sa späť ku autu, keď sa spoza stromu vynorí pupkatý chlap. Pravdepodobne majiteľ jediného kamiónu, ktorý tu bol odstavený.   Prepotené tielko mu obopína tučný bachor a spod neho razí trojdňový potný pach. Vyciera na nás posledné štyri zhnité zuby a ja nemôžem uveriť, že takýchto mužov nechajú behať voľne po svete.  

„Tak paničky sa prišli vytentovať. „ Hovorí tým najslizkejším hlasom aký som kedy počula.

Mimi na mňa zdesene pozerá. Dáme sa na ústup.

„Kam sa tak ponáhľate? Nechcete sa zoznámiť s krásavcom ako ja?“

Stačilo mi. Vyťahujem so svojich lodičiek takú rýchlosť, akú ešte neokúsili. A aj Mima si zo mňa bere príklad. Po príchode k autu a rýchlemu nalodeniu dupe na plyn ako zmyslov zbavená. Nestačím sa diviť, že toto malé čudo dokáže ísť takou rýchlosťou.

„Vám dvom čo je? Ste videli ducha?“ So značným pobavením v hlase sonduje Bibi.

„Horšie. Kamionistu.“

„Nemohlo to byť také zlé. Kamarát je kamionista a je v celku fešák.“ Tak kamarát. Ako poznám Bibi, nebude to iba kamarát.

„Ver mi, bolo to dosť zlé.“ A tak sme babám celú cestu opisovali našu lesnú príhodu. Nie dlho, pretože vydesená Mimi sa naozaj ponáhľala do skrýše veľkomesta, kde ju nebudú obťažovať starí smradľavý chlapi, nanajvýš Pražáci s nadmerným sebavedomím. Ale s takými si vieme poradiť. 

Starý sviatok, nové zvyky

Kapusta príliš málo kyslá. Mäso presolené. To som sa naozaj vliekla až sem kvôli niečomu čo sa ani nedá jesť, alebo sú na mňa moje chuťové poháriky urazené ešte od piatku? Pohľadom skúmam otca, ktorému dnešná delikatesa tiež nejde dolu krkom. A to sa ešte pred piatimi minútami zadúšal aký je hladný.

„Čo budeš robiť budúci týždeň?“ Nechápavo na mamu pozerám. To čo je za stupídna otázka? Matka pochopila môj nechápavý výraz a upresňuje otázku.

„Cez veľkonočný týždeň.“ Ahá. Úplne som naň zabudla. S babami ideme na predĺžený víkend do Prahy. Bibi zabookovala nejaký štvorhviezdičkový hotel so šesťdesiat percentnou zľavou cez svojho známeho.  Už sa neviem dočkať na prechádzky starým mestom a na nákupy na Václaváku.

„Idem do Prahy. Už som ti to spomínala.“

„Škoda, určite by si s nami rada išla do Prosného za starými rodičmi.“ To určite. Pamätám si keď sme tam chodili v mojom detstve. Typická Veľká noc na dedine. Ženy mali pripravené kraslice a suché šaty na prezlečenie. V pravidelných intervaloch chodili smradľavý chlapi, ktorý už v piatich domoch pred nami dostali po poháriku domácej. Liali na nás litre vody a šľahali korbáčom. Tolerantní len tak naoko a nevybúrený chlapci tak poriadne.  Vraj aby sme boli krásne a zdravé. To určite. Jediné čo z toho budem mať je nádcha a v tom horšom prípade nejaká nechutná vyrážka z tej smradľavej voňavky z roku päť ktorou nás fŕkali. Keď dorecitovali tie šibi-ribi odrhovačky, vyslúžili si odmenu. Starší po poháriku a mladší odišli bohatší o čokoládové vajcia a päťdesiat korunáčku. Hrozný sviatok. Nežné pohlavie dobité a zmáčané. A chlapi si v povznesenej nálade, tlačiac do seba čokoládu a zapíjajúc slivkou pospevujú. A potom mi niekto hovorte že toto je najdôležitejší cirkevný sviatok. Nie, ďakujem stačí mi kapustnica a vôňa ihličia na Vianoce.

„No, fakt škoda.“

„Nemôžeš si odpustiť tie ironické poznámky?“ Bože, moja matka je prieborník v buzerovaní. Verím tomu, že aj keď budem mať štyridsať, budem sa pri nej cítiť tak maximálne na dvanásť.

„Už musím ísť, nemám napísané tie dva články.“

„Tak skoro?“ A čo čakala? Že si všetci sadneme pred telku a budeme pozerať tie trojhodinové filmy, ktoré si z otcom natáčajú?

„Zastavím sa niekedy cez týždeň.“

„Dobre, teším sa, ale ešte si zober toto.“ Nadšene mi podáva asi pollitrovú misu plnú dnešného obeda.

„Díki mami. Vďaka tebe teraz nezomriem od hladu.“ Ale či nezomriem na obžerstvo, to sa ešte uvidí.

„Bez tej irónie Libuška.“