Úspech akcie je priamoúmerný s množstvom rannej kávy

Kto povedal že shopturistika nie je turistika, ten ešte nenakupoval s Didi. Po dni strávenom pobehovaním po Prahe hore – dole, som vyčerpanejšia ako po štyroch hodinách Zumby na Mont Evereste. Oči už napoly nevidia a nohy sa mi nedarilo presvedčiť, aby sa prekladali jedna cez druhú. A teraz sa snažím zapojiť mozog a celé telo k náročnému plánu – vstať z postele a vyplaziť sa von z hotela do nočného centra Prahy. Jediné čo ma poháňa dopredu je vidina Pražských, trošku namyslených Čechov, ktorý slintajú po nič netušiacich Slovenkách. A to ja som. Som Slovenka a nikto netuší, že niečo tuším. A tak sa vydávame s babami na lov nič netušiacich...ale to je vlastne úplne jedno. Jednoducho si ideme plnými dúškami vychutnať nočnú Prahu. Prahu plnú barov, drinkov a hlavne zábavy.

Okej, opisovať nočnú Prahu je síce veľmi zábavná a pre čitateľa ako som ja skutočne poučná téma, ale akosi si pamätám iba to ráno, pri takmer studenej káve, ktorú som videla iba jedným, polo zalepeným okom. Reklama na Jacobs je úplne mimo. Že dobrá vôňa? To sotva. Pre mňa je vôňa kávy posledný výkrik do tmy. Vlastne môj ranný výkrik predtým, než si stihnem po desiaty krát povedať aká som hlúpa.

„Lili, viem že to nenávidíš ale pomôže ti.“

„Fuj, vylej to do záchoda, ak to chudí tak ako to smrdí je mi z toho dopredu zle.“

„Včerajšok bol ťažký.“

„Dnešné ráno je ťažšie.“

luxury

Po príchode do hotela mi padla sánka. Keď mi Bibi hovorila že je to jeden z najväčších a najlepších hotelov v Prahe, brala som to s rezervou, ale toto mi vyrazilo dych. Cestou ku recepcii sme klopkali po mramorovej dlažbe a obzerali okázalý interiér. Všetko naokolo bolo zlaté. Zlaté stĺpy, zábradlie, rámy obrazov na ktorých boli namaľovaný český králi a kráľovné. Dokonca aj kvetináče boli zlaté. Najväčšou dominantou obrovského priestoru bola zlato-bordová fontána s priezračne čistou vodou. Nad ňou videl veľký zlatý luster, akoby zložený so stovky malých bielych sviečok. Na recepcii neboli žiadne gýčové veľkonočné kraslice v košíku, ani pani zajačica a pán zajac. Jednoducho nepoškvrnený čistý luxus.

Ujal sa nás mladý recepčný v dokonale vyžehlenej uniforme. Viedol nás hore po priesvitných schodoch a prehnane sa usmieval. Bibi od neho nevedela odtrhnúť oči. Tak môj milý, dnes máš po práci ďalšiu prácu pre spokojnosť návštevníčky hotela. Pomyslela som si, keď otváral dvere prvej izby. S Kiki sme sa nahrnuli dnu, žmurkli na kamarátky a zabuchli za sebou dvere. Po krásnej recepcii a ešte krajšom recepčnom sa mi naskytol tretí vábivý pohľad. Zlaté prvky nechýbali ani tu. Lampa na nočnom stolíku,  rámy obrazov a aj spony na závesoch sa leskli. Na dvoch veľkých posteliach boli biele uteráky s vygravírovaným menom hotela. Tak tento musím potiahnuť. S Kiki sme sa pozreli na seba a empatia zase zafungovala. Rozosmiali sme sa tak, až sme sa váľali po tých nedotknuteľne ustlaných posteliach. Ak je táto izba štandard ako píšu v katalógu, tak si neviem predstaviť nadštandard.

„Ja nikam nejdem. Kašlem na celé staré mesto. Odtiaľto ma nedostanete.“

„Na staré mesto kašlem aj ja to máme aj u nás, ale čo nákupy?“ Snaží sa ma vylákať.

„Tak tie máme doma tiež.“ A bolo po debate.

Naša nekonečná lenivosť bola nakoniec potlačená nadšenou Mimi. Tá pobehovala z jednej izby do druhej a keby mala chvost, som si stopercentne istá že by ním vrtela v očakávaní piškótky. Ona ale piškótku nechcela, chcela nové kúsky do už aj tak preplnenej skrine. Svojou detskou radosťou otrávila aj nás a tak som sa z polospánku ocitla na preplnenom Václavskom námestí s dvoma taškami v rukách. 

Prečo sú diaľničné odpočívadlá bezpečnejšie ako les pri ceste. Lekcia prvá

Pracovný týždeň sa vďaka môjmu nadšeniu z výletu do Prahy vliekol ako ten pred výplatou. Každým dňom som bola viac a viac vzrušená. A ani teraz, naloženej v Miminom mini aute, ma nadšenie neprechádza. Zozadu sledujem ako Bibi lúšti v rozmernej mape. Situácia je prinajmenšom komická. Štyri ženy natlačené v malom červenom Cinquecente s čiernymi motýlikmi nalepenými na kapote urobia dojem tak maximálne na okoloidúceho psa, ktorý chce označkovať  jedno z kolies.

 Mimi schádza z cesty.

„Čo robíš?“

„Musím cikať.“

„Tu?“

„Videla si za poslednú trištvrte hodinu nejaké odpočívadlo?“

Vzdávam sa pripájam sa ku nej na ceste medzi kríky a stromy. Podľa množstva polorozložených vreckoviek usudzujem, že nie sme prvé, ani posledné čo hnoja miestne lesy.  Ihličky sa mi zapichávajú do mäkkej pôdy.

„Toto budem čistiť dva dni.“

„Mi hovor.“ Mima otŕča látkové balerínky. Blato (Pevne dúfam že je to blato) sa zažralo medzi vlákna látky.

Vraciame sa späť ku autu, keď sa spoza stromu vynorí pupkatý chlap. Pravdepodobne majiteľ jediného kamiónu, ktorý tu bol odstavený.   Prepotené tielko mu obopína tučný bachor a spod neho razí trojdňový potný pach. Vyciera na nás posledné štyri zhnité zuby a ja nemôžem uveriť, že takýchto mužov nechajú behať voľne po svete.  

„Tak paničky sa prišli vytentovať. „ Hovorí tým najslizkejším hlasom aký som kedy počula.

Mimi na mňa zdesene pozerá. Dáme sa na ústup.

„Kam sa tak ponáhľate? Nechcete sa zoznámiť s krásavcom ako ja?“

Stačilo mi. Vyťahujem so svojich lodičiek takú rýchlosť, akú ešte neokúsili. A aj Mima si zo mňa bere príklad. Po príchode k autu a rýchlemu nalodeniu dupe na plyn ako zmyslov zbavená. Nestačím sa diviť, že toto malé čudo dokáže ísť takou rýchlosťou.

„Vám dvom čo je? Ste videli ducha?“ So značným pobavením v hlase sonduje Bibi.

„Horšie. Kamionistu.“

„Nemohlo to byť také zlé. Kamarát je kamionista a je v celku fešák.“ Tak kamarát. Ako poznám Bibi, nebude to iba kamarát.

„Ver mi, bolo to dosť zlé.“ A tak sme babám celú cestu opisovali našu lesnú príhodu. Nie dlho, pretože vydesená Mimi sa naozaj ponáhľala do skrýše veľkomesta, kde ju nebudú obťažovať starí smradľavý chlapi, nanajvýš Pražáci s nadmerným sebavedomím. Ale s takými si vieme poradiť. 

Starý sviatok, nové zvyky

Kapusta príliš málo kyslá. Mäso presolené. To som sa naozaj vliekla až sem kvôli niečomu čo sa ani nedá jesť, alebo sú na mňa moje chuťové poháriky urazené ešte od piatku? Pohľadom skúmam otca, ktorému dnešná delikatesa tiež nejde dolu krkom. A to sa ešte pred piatimi minútami zadúšal aký je hladný.

„Čo budeš robiť budúci týždeň?“ Nechápavo na mamu pozerám. To čo je za stupídna otázka? Matka pochopila môj nechápavý výraz a upresňuje otázku.

„Cez veľkonočný týždeň.“ Ahá. Úplne som naň zabudla. S babami ideme na predĺžený víkend do Prahy. Bibi zabookovala nejaký štvorhviezdičkový hotel so šesťdesiat percentnou zľavou cez svojho známeho.  Už sa neviem dočkať na prechádzky starým mestom a na nákupy na Václaváku.

„Idem do Prahy. Už som ti to spomínala.“

„Škoda, určite by si s nami rada išla do Prosného za starými rodičmi.“ To určite. Pamätám si keď sme tam chodili v mojom detstve. Typická Veľká noc na dedine. Ženy mali pripravené kraslice a suché šaty na prezlečenie. V pravidelných intervaloch chodili smradľavý chlapi, ktorý už v piatich domoch pred nami dostali po poháriku domácej. Liali na nás litre vody a šľahali korbáčom. Tolerantní len tak naoko a nevybúrený chlapci tak poriadne.  Vraj aby sme boli krásne a zdravé. To určite. Jediné čo z toho budem mať je nádcha a v tom horšom prípade nejaká nechutná vyrážka z tej smradľavej voňavky z roku päť ktorou nás fŕkali. Keď dorecitovali tie šibi-ribi odrhovačky, vyslúžili si odmenu. Starší po poháriku a mladší odišli bohatší o čokoládové vajcia a päťdesiat korunáčku. Hrozný sviatok. Nežné pohlavie dobité a zmáčané. A chlapi si v povznesenej nálade, tlačiac do seba čokoládu a zapíjajúc slivkou pospevujú. A potom mi niekto hovorte že toto je najdôležitejší cirkevný sviatok. Nie, ďakujem stačí mi kapustnica a vôňa ihličia na Vianoce.

„No, fakt škoda.“

„Nemôžeš si odpustiť tie ironické poznámky?“ Bože, moja matka je prieborník v buzerovaní. Verím tomu, že aj keď budem mať štyridsať, budem sa pri nej cítiť tak maximálne na dvanásť.

„Už musím ísť, nemám napísané tie dva články.“

„Tak skoro?“ A čo čakala? Že si všetci sadneme pred telku a budeme pozerať tie trojhodinové filmy, ktoré si z otcom natáčajú?

„Zastavím sa niekedy cez týždeň.“

„Dobre, teším sa, ale ešte si zober toto.“ Nadšene mi podáva asi pollitrovú misu plnú dnešného obeda.

„Díki mami. Vďaka tebe teraz nezomriem od hladu.“ Ale či nezomriem na obžerstvo, to sa ešte uvidí.

„Bez tej irónie Libuška.“ 

Sloboda je subjektívny pojem

Je nedeľa. Deň relaxu. Deň na zotavenie sa z prežúrovaného piatku a soboty. Deň prípravy na náročný pracovný týždeň. Jedine v nedeľu si môžem sadnúť do svojho vysnívaného bytíku a nerušene vsakovať vôňu slobody.  Asi by som mala prestať hovoriť pekné veci nahlas vo svojej hlave, pretože ich hneď zakríknem a niečo mi ich pokazí. Tak ako teraz. Zvoní mi mobil.

„Áno?“

„Zlatko, si iba kúsok od svojich rodičov a to ani neprídeš na nedeľný obed?“ Nie, nie, nie. Prečo sa najprv nepozriem kto volá a až potom nezdvíham?

„Mami, musím dozajtra ešte dopísať dva články. Nemám čas.“ Zaklamem, no ani to mi nepomôže. Matka je neodbytná ako vždy.

„Určite zas nemáš navarené. Potrebuješ teplé jedlo. Aspoň v nedeľu si ho dopraj.“ Rezignujem. Presviedčať moju mamu je ako presviedčať Hitlera na židovské náboženstvo. Zbytočné a sebazničujúce.

„Nechcete prísť s otcom na obed vy ku mne?“ Posledný pokus. Samozrejme nevydarený.

„Veď nemáš ani jedálenský stôl, ani navarené. Len pekne príď. Čakáme ťa o jednej. Nemeškaj. Pá“

„Hm, ahoj.“

Pozriem na mobil. Čím ďalej, tým lepšie už je štvrť na jednu. Nechápem o čo tým dvom ide. Keď som s nimi bývala, nedeľný obed som si väčšinou zjedla v posteli. A teraz, ma zrazu potrebujú presne o jednej za stolom. Ach, kam si odišlo moje nedeľné slobodné popoludnie?

Sú ženy chlapom podriadené od prírody, alebo to len väčšina z nich chce?

Kebyže je v tom klaustrofobickom vertikálnom soláriu kamera, zamestnanci by mali zábavu minimálne ďalší rok. Stojím tam uprostred desiatok špagetových žiaroviek. Rukami sa držím úchytov na strope a stehnami hýbem do rytmu rihanninej najnovšej pesničky. Do tanca sa zapájajú aj ostatné partie Vianocami napadnutého tela.

Hey boy I really wanna bee if you can go downtown with a girl like me.

Hey boy, I really wanna be with you

Cause your just my type

Oh na na na na

Spievam si v duchu, nie nahlas.  Až taký zážitok im hneď zrána pripraviť nemusím. Neuveriteľné ako ma dokáže vzpružiť dobrá pesnička a teplo solária.

Hej, kto zhasol? To už naozaj prešlo sedem minút? Pomaly otváram oči. Obliekam sa a pritom si stále spievam.  Cause your just my type Oh na na na na. Z malej izbietky vychádzam taká natešená, akoby mi tam dali poriadneho šluka a nie päť minút intenzívneho opaľovania.

Kiki na mňa tiež pozerá trochu nedôverčivo a udivene.

Zrazu dostávam perfektný nápad.

„Poďme na pizzu.“

„Si sa zbláznila? Opaľujeme sa nech sme pekne hnedé do bielych plaviek a teraz to zabijeme pizzou? „Prepáč ale ja nemám metabolizmus ako ty.“ Tá čo spletá o metabolizme?

„No tááák.  Poď spraviť niečo bláznivé. A postavami aj tak nemôžeme konkurovať bujarým vnadám Talianok.“ Aj keď jediné bláznivé je to, že jedenie pizze jej pripadá zvrhlé, zvrátené a bláznivé.

„Ok ale na polku.“

„Ako za starých čias, keď sme si kalorické bomby netlačili do hláv v súkromí bytu a bez problémov si dali čokoľvek kdekoľvek. V Mekáči stredné hranolky s karamelovou zmzlinou a v Kamenici najlepšiu pizzu v Petržalke.“  Samozrejme na polku. Nie so strachu z kalórii, ale zostrachu z  osobnej finančnej krízy.

„Ach tie časy keď som po zmrzline nedrela polhodinu na rotopede.“ Rotoped, Kikin najlepší priateľ posledné dva roky. Mať pána Dokonalého je síce pekné, ale pre moju lenivú povahu a pažravosť je to príliš nereálne.

Aby sme si staré časy pripomenuli dokonale, zájdeme do Kamenice. Nič sa nezmenilo. Stále rovnaký dedinský pajzel s neochotnou obsluhou. Stále nechutný nevetraný pach cigariet. Stále tá istá neodolateľná pizza, kvôli ktorej to všetko stojí za to. Hlceme ju ako by sme pizzu nevideli dva roky. Vlastne takú pravú aká je iba tu na Halovej sme nevideli aj dlhšie. Zapíjame chladenou kofolou. Kofolou, žiadnou lightkou. Pravým, nefalšovaným pollitrákom kofoly. Neverím tomu že tieto slasti sme si my ženy ochotné odoprieť kvôli chlapom. Tanier je prázdny a dohoda s Kiki uzavretá. Keď zhrešiť tak poriadne a preto sa nám niekde dole v kuchynke vypeká ďalšia kukuricová. Dali sme si ju zabaliť. Pach je tu na nevydržanie. Nový osadník Kamenice „rozvoniava“ ešte väčšou intenzitou ako pizza a tak sa rozhodneme o útek ku mne. Z Kamenice je to ku mne iba na skok. Tak ako je na skok z každého miesta Petržalky na každé miesto Petržalky. Ponáhľame sa s rozvoniavajúcou horúcou krabicou. Takmer utekáme podzemím Petržalskej vlakovej stanice. Presvištíme okolo bufetov nastojáka a už sme v tunajšej poslednej novostavbe. V mojom vysnívanom bytíku, ktorý som si prenajala po otcovom známom. Mám dokonalú predstavu, ako bude vyzerať. Mala som ju už vtedy, keď som mu chodila ako gymnazistka žehliť košele za pár korún. Byt je úžasný. Jednoizbový. Za vchodovými dverami je malá chodbička na konci ktorej sa rozprestiera obrovská biela miestnosť. Asi v druhej tretine miestnosti je uprostred masívny stĺp, ktorý rozdeľuje veľkú miestnosť na dve časti. Obrovskú a maličkú, takú malú presne na pracovňu. Na konci izby je malý balkónik dokonalý na letné posedenie pre dvoch. Balkónové dvere si doslova pýtajú ľahké biele závesy, ktoré bude prefukovať čerstvý vzduch. Na balkóne je žlté zábradlie a ja som si dala predsavzatie že do leta bude určite prefarbené načierno. Ale vráťme sa späť z balkóna. Do jedinej izby ktorá v byte je. Je predurčená byť oázou pokoja. Jednu stenu chcem namaľovať na hnedú kapučínovú farbu. Oproti dverám, na jednej celej strene je veľká biela skriňa. Na stene naľavo je okno s nie najkrajším výhľadom. Chcem si naň ušiť závesy kapučínovej a bielej farby. Najobľúbenejšia je moja veľká posteľ so zebrovanými obliečkami. A na  pravej stene bude to najlepšie. Zrkadlo cez celú stenu rezané na mieru. Samozrejme na stope bude tyč s bielym závesom aby som sa na seba nemusela pozerať stále. Odkrytie tejto nádhery bude iba príležitostné a ojedinelé.  A nemyslím tým na zvrhlosti, ale v dňoch, kedy mi nebude stačiť malé zrkadielko na výber dokonalého outfitu. Každú jednu miestnosť chcem ladiť do čiernobiela ako zo starého filmu. V miestnostiach bude s touto nesmrteľnou kombináciou súperiť dominantná farba. V mojej izbe kapučínovo hnedá ladiaca s parketami. V kúpeľni trávovo zelená, aby som sa v nej vždy cítila ako v dažďovom pralese. Budem používať aj osviežovač vzduchu s vôňou lesa. Sľubujem! A v najväčšej časti bytu to bude vášnivá červená. Toľko plánov a snov, ale čo narobím keď tento byt jednoducho milujem aj s jeho jedinou chybou. Neodpustiteľne zanedbaným výhľadom na staré továrne so zhrdzavenými trubkami a rozbitými sklami. To bude chcieť veľmi hrubé a tmavé závesy.

„Dokonalý byt až na ten hrôzostrašný výhľad. Zakry to niečím.“ Už som spomínala že ja a Kiki máme medzi sebou rokmi dokonale vytrénovanú empatiu?

„Keď si nájdem čas, niečo vymyslím. Teraz mám v hlave iba jednu jedinú vec. Tú zákerne rozvoniavajúcu dobrotu v krabici.“

Nebolo treba tri krát hovoriť a pizza mizla rýchlejšie ako propagačné veci zadarmo na predvolebnej akcii.

„Fuj. Ja prasiatko nenažrané. Bolo mi treba tú druhú pizzu?“

„Ani nevrav. Ledva dýcham. Prosím naložte ma na žeriav a odpracte domov.“

„Ak sa takto necíti žena v deviatom mesiaci tak potom už vážne neviem.“

A tak sme sa predbiehali ešte pätnásť minút, ktorá je prejedená viac a ani neviem ako a kedy zaspali sme. Zobudila som sa až na zosilňujúce sa ťukanie prstom do ramena. To Kiki nervózne zháňala hodinky. Mobil sa jej vypol, za oknami už bola tma a vidina nahnevaného Maroša a desiatky neprijatých hovorov na vypnutom telefóne vydesila aj silnú povahu akou je obdarená. To mi pripomína že musím napísať nástenné hodiny na zoznam must-have.

Rozospato šmátram pod vankúšom a snažím sa nájsť mobil. Svieti mi do očí a ja žmúrim na malé čísielká v pravom hornom rohu.

„Bude sedem.“ Na to Kiki vyskočila, schmatla kabelku, kabát a topánky a vydesene vybehla z bytu.

„Prepáč Lil, musím ísť, Maroš ma zabije.“

Cez dvere, ktoré za sebou zabudla zavrieť som ju ešte chvíľu sledovala. Pokúšala sa obuť si druhú topánku a balansovala na jednej nohe v poltopánke s vysokým opätkom. Pridržiavala sa dvier výťahu, ktoré sa náhle otvorili a ona stratila balans a vpadla dnu. Pristála na susedovi. Postarší pán s rozľahlou plešinou na ňu prekvapene pozeral. Býva v byte nado mnou takže nečakal, že sa dvere otvoria na treťom poschodí a určite nečakal ani to, že na ňom  pristane nejaká brčkavá, vystresovaná kreatúra. Dvere sa za nimi rýchlo zavreli ako ústa hladného draka a predstavenie, ktoré som s pobavením sledovala sa pre mňa skončilo.

Asi za dve hodiny mi  volala zastretým hlasom ale so značným pobavením.

„Bože, to som nemohla pristáť aspoň na niekom poriadnom?“

„Prečo tak šepkáš?“

„Maroš je na záchode, tak som sa ti chcela ospravedlniť za ten útek.“

„Ako zvládol ten tvoj slávny príchod?“

„Ale celkom dobre. Ani ma nezabil, ani nevyhodil z okna. Musím končiť už splachuje. Pá“ Zložila.

Milujem jej telefonáty. Žiadne: Ahoj ako sa máš? Vždy povedala čo potrebovala. Nikdy nepočkala ani na odzdravenie. Ani na tom nedala mobilným operátorom zarobiť. Zato vždy keď sama venčila psa zvonil mi mobil. Vtedy sme kecali tak dlho, kým sa Miko stihol vykakať a dvakrát vycikať. A že si dal ten rozmaznaný panelákový psík pekne na čas. Vedel že vonku bude dovtedy, dokým si nezariadi všetky svoje veci a dokým bude mať Kiki voľné minúty.

S úsmevom sa zveziem na sedačku. Viem že po dnešnom výjazde do Pizzerie a dvojhodinovom šlofíku, asi ťažko zaspím. Televízor tu nemám a vyberať nejaký dobrý film na internete sa mi nechce. Počkám si do dvanástej, kým na archív jojky hodia ďalší diel Keby bolo keby2  a chcem sa zmysluplne vyplniť čas. Snažím sa dopísať článok o tom pleťovom zázraku a tvárim sa ako veľmi omladil moju dvadsaťštyri ročnú, skoro senilnú, pokožku tváre. Jediné na čo ale celý čas myslím je, kedy bude dvanásť a ja si s chuťou zapnem tú slovenskú seriálovú lahôdku. Obdivujem toho Krausa, ako zvláda denne písať Panelák a pritom vymýšľať takú dokonalosť, akou je Keby bolo keby. Seriálovú Inge, ktorá otrčila svoju dokonalú postavu hneď v úvode a Igorka, z ktorého nezostalo v pokoji ani jedno ženské srdce. No kto má potom chcieť normálneho chlapa, keď takémuto výstavnému kusu uštedria ešte aj taký obdivuhodný seriálový charakter? 

Poznáte ten pocit v ústach po prežúrovanej noci?

Ráno (ak sa dve hodiny poobede dajú nazvať ránom) som sa zobudila s odpornou chuťou v ústach. Asi by som pri nočných výjazdoch z babami mala prestať fajčiť. Škodí to mojim chuťovým pohárikom aj pleti. Jediné čo je výrobcom tých malých drahých tyčiniek vďačné je moja „štíhla línia“. Pretože s tým odporným smradom v ústach, nemám celý deň na nič chuť.  I keď aj to je dosť diskutabilné vzhľadom na to, že jesť sa má pravidelne. Tak to aspoň tvrdí  Mimin dietológ, ktorého si veľmi pochvaľuje. No ale ja osobne by som neverila chlapovi, ktorý radí iným  a pritom sám vyzerá tak grandiózne a objemne. Ale ťažko posúdiť jeho kvality, keď Mima bola ako slamka už dávno pred tým, ako mu začala platiť šialené prachy. Ako keby ich nemohla dať mne. Potrebujem si zariadiť byt a kľukne si  kvôli tomu naštudujem aj stovky tipov a trikov ku správnej výžive. Na internete je toho na kilá a  možno sa niečo nalepí aj na mňa.

Zvoní telefón. Kiki.

„Vstávaj Bleduľa. Somárko čaká. To chceš prvý deň v Taliansku vyzerať ako príbuzná Snehulienky?“

Bože, to je už toľko hodín?

„Daj mi päť minút.“

V telefóne je ticho. Úplne si viem predstaviť ten potmehúdsky výraz.

„Dobre, tak desať. Hodím ti kľúče, nech tam nevystojíš dieru.“

O sekundu už bola hore a trápila ma ďalšou spŕškou viet o tom, aká som bledá a lakomá, že nedám poriadne zarobiť solárku.

„Sa ti tam slní keď to cvaká Maroš.“

„Keď chce chlap reprezentatívnu žienku, to niečo stojí.“

„Tak prepáč pani Propagačný letáčik.“

Odpoveďou mi bol vražedný výraz. Keby som ju nepoznala, naozaj sa zľaknem.

„Čo hovorí pán Dokonalý na to, že si ťa na týždeň ukradneme a unesieme do Talianska?

„Stále vytrvalo protestuje. Prosíka, vydiera a jeduje sa.“ Ach aký vedia byť tí chlapi smiešny keď niečo chcú. Ach ako by som aj ja chcela takého smiešneho chlapa. Ale čo už. Chlap sa nekoná a jediné smiešne sú moje kruhy pod očami. Spím do druhej a stále im nie je dosť. Však počkajte. Ja Vás raz vyhostím z mojej tváre nejakým nadčasovým kozmetickým zázrakom, ktorý ešte nevymysleli.

„Hotovo.“

„Osemnásť minút.“

„No a čo. Lepšie ako dvadsať. Zdolávam svoj osobný rekord.“

Obal môže často klamať. Veď aj ten obal knihy,ktorú som minule čítala bol narozdiel od obsahu celkom zaujímavý.

Je pol dvanástej a ja si vidím v centre mesta v šialených hnedých šatách a ešte šialenejších opätkoch. S Bibi klopkáme po obchodnej ulici a hľadáme známu tvár. Tá stojí pred najrušnejším podnikom a naťahuje chudý krk.

„No tu ste. Rezervovala som stôl a už tu mrznem desať minút. Obchodná nie je zas taká dlhá. Čo vám to toľko trvá?“ Vychrlila na nás namiesto ahoj.

Prudká reakcia na Mimi, ktorá bola stelesnením svetového mieru. Nekonfliktná, tolerantná a veľmi pekná. S týmito vlastnosťami a postavou ako modelka mohla mať každého chlapa, no nemala. Všetci akoby vycítili jej nízke sebavedomie a utiekli pred otázkami typu: „Nemám veľkú riť ?“

„Kiki je už vnútri. Čaká na nás.“

Kiki je posledná z našej slávnej štvorky s dvoma i. Je mojim presným opakom. Nielen vďaka tmavým kučeravými vlasom a výške, ale aj svojej povahe. Vždy vedela čo chce a vždy to tvrdohlavo dosiahla. Rázne si vždy stála za svojím a všetko začaté vždy dotiahla do úspešného konca. Ach, ako rada by som takú charakteristiku počula za svojím menom.

Z myšlienok ma vytrhne čašník, ktorý prináša fľašu bieleho vína. Nechápavo sa pozriem na baby. Keďže sa poznáme, vieme, že ani jedna z nás biele neobjednala. Ak by šlo o mňa ,dám prednosť fernetu citrus pred hocijakým vínom, ale sme dámy a tak to vždy na začiatku večera hráme na slušné s fľašou červeného.

Čašník s dobrou náladou (Začínajúci bar - začínajúci čašník. Tí sú vždy dobre naladený) ostentatívne ukáže na dvojicu pri bare. Dvaja upravený muži s úsmevom od ucha k uchu. Pravdepodobne bratia. Tmavé krátke vlasy a rovnaké črty tváre. Do očí im cez celú miestnosť nevidím. Vstali a zamierili k nám.

„Som Maťo a toto je brat  Kubo.“ Tak som mala pravdu, sú to bratia. Maťko a Kubko. Humoristická dvojka, tí ich rodičia. Ale v tomto smere by som nemala byť taká ironická, veď aj predstavenie našich mien zväčša vyvolá letmé úsmevy.

„Ja som Bibi, toto je Mimi, Kiki a Lili.“ Chlapcom to očividne prišlo vtipné a ja som sa zamyslela či by nebolo inteligentnejšie sa predstavovať pravými menami. Ale ak sa tak zamyslím nad tými našimi, asi je menej komické používať tieto pseudonymy. Mimi, Kiki, Lili a Bibi síce vyvolá jemné úsmevy na tvárach nových spoločníkov, ale tým roztomilým spôsobom. Zatiaľ čo Matilda, Klaudia, Libuša a Branislava spôsobuje nepotláčaný smiech. Chlapi sa nekrotia prejavovať nahlas a obscénne svoje pocity. Preto si naše mená a kreatívnu sebarealizáciu našich matiek nechávame pre seba a sme rozhodnuté svoje pravé mená zatĺkať až do svadby. No môžeme my za to, že sme sa narodili v období, kedy mamy dávali svojim deťom netradičné mená a všetky normálne sa už minuli? Klaudia mala šťastie že sa narodila prvá a uchmatla si posledné normálne. Aspoň jedna z nás nemusí až do svadby zatajovať svoju identitu.

„Super mená, skoro ako konkurencia tým z teletubbies.“ No výborne. Taký pekný a taký blbý. Ešte iba druhá veta a už ma prešla chuť. Neviem čím mu mená Tinky Winky, Dipsy, Laa – Laa a Po pripomínali tie naše ale nezamýšľam sa. A súdiac podľa výrazov najlepších kamarátok, majú podobný názor.  Takže komická dvojka boli iba rodičia a ich dobre stavaný synovia po nich po tejto stránke nič nezdedili.  To ale ešte nie je všetko. Kubko, tichší z dvojice, sa snaží zachrániť situáciu.

„Ako Vám chutí vínko?“ Hmm, dobrá otázka keby nenabehli hneď po čašníkovi, z čoho vyplýva že vínko sme ešte ochutnať nestihli.  Tomu sa hovorí pozorovateľský talent. Prečo? Prečo všetci pekný majú nejakú rečovú, psychickú alebo inú vadu?

„Nepijeme biele.“ Jasné, akoby pri stole nebolo dosť trápne, Bibi musí byť vždy stopercentne úprimná.

„Ehm, ideme sa pozrieť na bar, možno majú niečo červenšie,“ hovorí ten chápavejší z dvojice “Blbí a Blbší “a ťahá brata preč.

„Prečo vždy tak úspešne odplašíme všetko testosterónové osadenstvo baru?“

„Pretože to je hold náš údel.“

„Wow Bibi, túto vetu si dlho študovala so starých filmov?“

„Zúfalá situácia si žiada zúfalý jazyk.“

„Jediný zúfalý jazyk v okruhu dvesto metrov je ten tvoj.“ A tak Kiki ukončuje debatu o dvojzmyselných jazykoch, rozprávkach z detstva a na našej nechcenej schopnosti schladiť záujem každého chlapa.  

Ak je náš vek ovplyvnený tým, ako sa cítime, už dávno som mala zomrieť na infarkt.

Chlapov tým všetkým  s veľkým úspechom odplašujem. Pôsobím na nich ako strašiak na vrany. Odznak na rebela. Olej na vodu. Môžeme tomu hovoriť ako chceme výsledok je stále rovnaký. Odsúdená na večnú osamelosť. Fuj,  aj keď to znie ako názov nejakého nepodareného románu so šťastným koncom, dosť presne to vyjadruje môj psychický a fyzický stav.

So začínajúcej depresie ma v poslednej chvíli vytiahla Bibi.  Parťáčka na celý život. A keď poviem celý myslím tým celý. Ťahali sme to spolu od prvej triedy v škôlke, cez základku, strednú až na výšku. Aspoň že si dala iný odbor. Inak by som sa začala obávať, že spolu skysneme aj v rovnakej kancelárii s rovnako zhrbenými chrbtami a kruhmi pod očami.

„Vieš aký je dnes deň?“

„Piatok?“

„Veľmi správne a vieš čo to znamená?“

„Že si ľahnem s bebe keksami pred notebook a pustím si jeden s tých presladených filmov s Jenifer Anistone?“

„Áno aj to bude, o dvadsať rokov, ale dnes sa ide žiť.“

Neprotestujem. Poznám ju a viem že ona nie, ako odpoveď vždy úspešne ignoruje. A z lásky k samej sebe si snáď jednu dobrú žúrku navyše odpustiť nemusím.

„Kedy  a kde?“

„Na obchodnej otvárajú nový bar, chcem ho omrknúť. O deviatej u teba. Teším sa. Pá“

Ani som nestihla odzdraviť a Bibi zavesila.  

Už bude pol ôsmej a ja som ešte stále v teplákoch a vyblednutom tričku. Ako poznám Bibi, tá sa dovalí najskôr o pol desiatej, takže mám kopec času. Zakuklím sa do svojej obľúbenej mäkkej deky a začnem chrúmať čokoládové bebe keksy. Snažím sa donútiť samu seba napísať ten nechutne dlhý článok o akejsi novej najcielenejšej a najefektívnejšej forme povrchového pílingu kože. „Vaša tvár bude vyzerať zdravo, bude žiarivá, jemnejšia a viditeľne mladšia.“ Neviem koľko zúfalých žien s takmer dokonalou pletou a vidinou jej starnutia tomu uverí, ale uzávierku mám v pondelok a plne nabitý víkend. A samozrejme musím z niečoho platiť túto jednoizbovú  požieračku výplaty. Aj keď sa sťažujem, som jedna z mála ľudí, ktorí môžu vyhlásiť, že majú úžasnú prácu. Flexibilný pracovný čas (Čím rýchlejšie píšem, tým lepšie.), dobrý plat (Kto si dnes len tak ľahko dovolí platiť sám podnájom v Bratislave?) a hlavne všetky tie procedúry, kozmetické zázraky a kultúrne zážitky (Aj keď naškrobené párty sa dajú nazvať kultúrou len veľmi ťažko.), ktoré platí časopis. Ale ako som už spomínala som prílišný realista, takže nadšenie budete u mňa hľadať veľmi dlho a neúspešne. 

Sme schopný vážiť si to, čo máme, alebo budeme chcieť vždy o čosi viac?

Asi pred troma mesiacmi som sa odsťahovala od rodičov ale už dávno ma omrzela vôňa nového bytu. Ružové okuliare ma zase raz zradili a vypovedali službu. A tak si sedím na snehovo bielej koženej sedačke, po akej som vždy túžila a snažím sa odhadnúť, ako dlho jej  tá belosť vydrží. Pohľad mi padol na nevybalené škatule, ktoré na mňa už mesiace zazerajú z výčitkou. Budú si musieť zvyknúť. Do bytu som si zatiaľ kúpila iba to najdôležitejšie. Šialene drahú posteľ, sedačku a skriňu na oblečenie. Najväčšiu akú mali. V Ikey som ešte našla stolík za päť eur, tak som radšej zobrala tri ako provizórne riešenie odkladacieho priestoru. Samozrejme som si to odôvodnila tým, že prvý byt zariaďujem iba raz. A preto teraz vynechávam väčšinu jedál dňa a vidina zariadeného bytu so závesmi, kobercom,  či iným luxusom je zatiaľ v nedohľadne. Na druhej strane, taký poriadok som v  izbe v petržalskom paneláku nikdy nemala. A teraz sa v inom petržalskom paneláku chytám za hlavu a aj za škvŕkajúce brucho a tvárim sa ako mi to ohromne vyhovuje. Pred rodičmi musím, prepadla by som sa od hanby, keby som musela uznať , že mali pravdu.

 V takých chvíľach zisťujem že aj keď mám všetko čo som kedy chcela, a možno aj o čosi viac, nedokážem si to úprimne vážiť. Nedokážem sa z niečoho úprimne tešiť bez toho, aby som si nestanovila ďalší, ešte o niečo nereálnejší cieľ a nezamerala sa naň. Všetku svoju pozornosť, ktorú by som mala zamerať na oslavu  svojej výhry, upriamim na niečo ďalšie. Ale neuvedomujem si to so smútkom, strachom alebo nebodaj sebaľútosťou. Skôr s akýmsi druhom irónie. Nikdy som nebola pragmatický človek. Možno trošku bezcitný, miestami arogantný, ale nikdy nie pragmatický. V svetri uštrikovanom z vlny sarkazmu proti celému svetu. Taká normálna nenormálna žena. Taká, ktorá nevie čo chce. Taká, ktorá chce pravý opak toho, čo práve má. Trochu zmetená sama zo seba. Aj keď zmetená som bola už ako adolescentné dievča . Už vtedy mi bolo jasné, že nikdy nebudem šťastná. Nie tým spôsobom: „Jéj, kúpila som si nové šaty a veeeľmi sa mi páčia“. Myslím tak dlhodobo s optimistickým pohľadom na svet. Nikdy som nebola naplnená tou úprimnou detskou radosťou, ale stále som ale dúfala že z toho vyrastiem. Že je to iba akýsi hlúpy výplod pubertálnej duše. Ale s pribúdajúcimi rokmi, ubúdala nádej. A teraz som si už úplne istá. Mám dvadsaťštyri a možno až príliš realistický pohľad na svet.  Niekto by ho možno nazval pesimistickým ale výraz “príliš realistický“ neznie tak odstrašujúco. 

Milý denníček,
 mali by sme sa zoznámiť. Volám sa Mina a rozhodla som sa ti zveriť so svojím životom. Nie tým úplne skutočným. Skôr s takým, ktorý je na 95% doplnený ilúziou a výplodmi unudenej študentskej duše. Vieš, denníček, poviem ti jedno odporné príslovie. "Nesnívaj svoj život, ale ži svoj sen." Nenávidím tú vetu. Asi práve pre to, ako rada by som sa ňou riadila. Ale keď to nejde tak to nejde. A tak ma možno práve ona dokopala k tebe denníček. Možno na protest všetkým, ktorý žijú svoje sny, možno na protest tým, ktorý vôbec nesnívajú. A možno práve pre takých snílkov ako som ja. Každý nech si nájde dôvod akýkoľvek, ja len proste potrebujem snívať.