Je nedeľa. Deň relaxu. Deň na zotavenie sa z prežúrovaného piatku a soboty. Deň prípravy na náročný pracovný týždeň. Jedine v nedeľu si môžem sadnúť do svojho vysnívaného bytíku a nerušene vsakovať vôňu slobody. Asi by som mala prestať hovoriť pekné veci nahlas vo svojej hlave, pretože ich hneď zakríknem a niečo mi ich pokazí. Tak ako teraz. Zvoní mi mobil.
„Áno?“
„Zlatko, si iba kúsok od svojich rodičov a to ani neprídeš na nedeľný obed?“ Nie, nie, nie. Prečo sa najprv nepozriem kto volá a až potom nezdvíham?
„Mami, musím dozajtra ešte dopísať dva články. Nemám čas.“ Zaklamem, no ani to mi nepomôže. Matka je neodbytná ako vždy.
„Určite zas nemáš navarené. Potrebuješ teplé jedlo. Aspoň v nedeľu si ho dopraj.“ Rezignujem. Presviedčať moju mamu je ako presviedčať Hitlera na židovské náboženstvo. Zbytočné a sebazničujúce.
„Nechcete prísť s otcom na obed vy ku mne?“ Posledný pokus. Samozrejme nevydarený.
„Veď nemáš ani jedálenský stôl, ani navarené. Len pekne príď. Čakáme ťa o jednej. Nemeškaj. Pá“
„Hm, ahoj.“
Pozriem na mobil. Čím ďalej, tým lepšie už je štvrť na jednu. Nechápem o čo tým dvom ide. Keď som s nimi bývala, nedeľný obed som si väčšinou zjedla v posteli. A teraz, ma zrazu potrebujú presne o jednej za stolom. Ach, kam si odišlo moje nedeľné slobodné popoludnie?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára