Kebyže je v tom klaustrofobickom vertikálnom soláriu kamera, zamestnanci by mali zábavu minimálne ďalší rok. Stojím tam uprostred desiatok špagetových žiaroviek. Rukami sa držím úchytov na strope a stehnami hýbem do rytmu rihanninej najnovšej pesničky. Do tanca sa zapájajú aj ostatné partie Vianocami napadnutého tela.
Hey boy I really wanna bee if you can go downtown with a girl like me.
Hey boy, I really wanna be with you
Cause your just my type
Oh na na na na
Spievam si v duchu, nie nahlas. Až taký zážitok im hneď zrána pripraviť nemusím. Neuveriteľné ako ma dokáže vzpružiť dobrá pesnička a teplo solária.
Hej, kto zhasol? To už naozaj prešlo sedem minút? Pomaly otváram oči. Obliekam sa a pritom si stále spievam. Cause your just my type Oh na na na na. Z malej izbietky vychádzam taká natešená, akoby mi tam dali poriadneho šluka a nie päť minút intenzívneho opaľovania.
Kiki na mňa tiež pozerá trochu nedôverčivo a udivene.
Zrazu dostávam perfektný nápad.
„Poďme na pizzu.“
„Si sa zbláznila? Opaľujeme sa nech sme pekne hnedé do bielych plaviek a teraz to zabijeme pizzou? „Prepáč ale ja nemám metabolizmus ako ty.“ Tá čo spletá o metabolizme?
„No tááák. Poď spraviť niečo bláznivé. A postavami aj tak nemôžeme konkurovať bujarým vnadám Talianok.“ Aj keď jediné bláznivé je to, že jedenie pizze jej pripadá zvrhlé, zvrátené a bláznivé.
„Ok ale na polku.“
„Ako za starých čias, keď sme si kalorické bomby netlačili do hláv v súkromí bytu a bez problémov si dali čokoľvek kdekoľvek. V Mekáči stredné hranolky s karamelovou zmzlinou a v Kamenici najlepšiu pizzu v Petržalke.“ Samozrejme na polku. Nie so strachu z kalórii, ale zostrachu z osobnej finančnej krízy.
„Ach tie časy keď som po zmrzline nedrela polhodinu na rotopede.“ Rotoped, Kikin najlepší priateľ posledné dva roky. Mať pána Dokonalého je síce pekné, ale pre moju lenivú povahu a pažravosť je to príliš nereálne.
Aby sme si staré časy pripomenuli dokonale, zájdeme do Kamenice. Nič sa nezmenilo. Stále rovnaký dedinský pajzel s neochotnou obsluhou. Stále nechutný nevetraný pach cigariet. Stále tá istá neodolateľná pizza, kvôli ktorej to všetko stojí za to. Hlceme ju ako by sme pizzu nevideli dva roky. Vlastne takú pravú aká je iba tu na Halovej sme nevideli aj dlhšie. Zapíjame chladenou kofolou. Kofolou, žiadnou lightkou. Pravým, nefalšovaným pollitrákom kofoly. Neverím tomu že tieto slasti sme si my ženy ochotné odoprieť kvôli chlapom. Tanier je prázdny a dohoda s Kiki uzavretá. Keď zhrešiť tak poriadne a preto sa nám niekde dole v kuchynke vypeká ďalšia kukuricová. Dali sme si ju zabaliť. Pach je tu na nevydržanie. Nový osadník Kamenice „rozvoniava“ ešte väčšou intenzitou ako pizza a tak sa rozhodneme o útek ku mne. Z Kamenice je to ku mne iba na skok. Tak ako je na skok z každého miesta Petržalky na každé miesto Petržalky. Ponáhľame sa s rozvoniavajúcou horúcou krabicou. Takmer utekáme podzemím Petržalskej vlakovej stanice. Presvištíme okolo bufetov nastojáka a už sme v tunajšej poslednej novostavbe. V mojom vysnívanom bytíku, ktorý som si prenajala po otcovom známom. Mám dokonalú predstavu, ako bude vyzerať. Mala som ju už vtedy, keď som mu chodila ako gymnazistka žehliť košele za pár korún. Byt je úžasný. Jednoizbový. Za vchodovými dverami je malá chodbička na konci ktorej sa rozprestiera obrovská biela miestnosť. Asi v druhej tretine miestnosti je uprostred masívny stĺp, ktorý rozdeľuje veľkú miestnosť na dve časti. Obrovskú a maličkú, takú malú presne na pracovňu. Na konci izby je malý balkónik dokonalý na letné posedenie pre dvoch. Balkónové dvere si doslova pýtajú ľahké biele závesy, ktoré bude prefukovať čerstvý vzduch. Na balkóne je žlté zábradlie a ja som si dala predsavzatie že do leta bude určite prefarbené načierno. Ale vráťme sa späť z balkóna. Do jedinej izby ktorá v byte je. Je predurčená byť oázou pokoja. Jednu stenu chcem namaľovať na hnedú kapučínovú farbu. Oproti dverám, na jednej celej strene je veľká biela skriňa. Na stene naľavo je okno s nie najkrajším výhľadom. Chcem si naň ušiť závesy kapučínovej a bielej farby. Najobľúbenejšia je moja veľká posteľ so zebrovanými obliečkami. A na pravej stene bude to najlepšie. Zrkadlo cez celú stenu rezané na mieru. Samozrejme na stope bude tyč s bielym závesom aby som sa na seba nemusela pozerať stále. Odkrytie tejto nádhery bude iba príležitostné a ojedinelé. A nemyslím tým na zvrhlosti, ale v dňoch, kedy mi nebude stačiť malé zrkadielko na výber dokonalého outfitu. Každú jednu miestnosť chcem ladiť do čiernobiela ako zo starého filmu. V miestnostiach bude s touto nesmrteľnou kombináciou súperiť dominantná farba. V mojej izbe kapučínovo hnedá ladiaca s parketami. V kúpeľni trávovo zelená, aby som sa v nej vždy cítila ako v dažďovom pralese. Budem používať aj osviežovač vzduchu s vôňou lesa. Sľubujem! A v najväčšej časti bytu to bude vášnivá červená. Toľko plánov a snov, ale čo narobím keď tento byt jednoducho milujem aj s jeho jedinou chybou. Neodpustiteľne zanedbaným výhľadom na staré továrne so zhrdzavenými trubkami a rozbitými sklami. To bude chcieť veľmi hrubé a tmavé závesy.
„Dokonalý byt až na ten hrôzostrašný výhľad. Zakry to niečím.“ Už som spomínala že ja a Kiki máme medzi sebou rokmi dokonale vytrénovanú empatiu?
„Keď si nájdem čas, niečo vymyslím. Teraz mám v hlave iba jednu jedinú vec. Tú zákerne rozvoniavajúcu dobrotu v krabici.“
Nebolo treba tri krát hovoriť a pizza mizla rýchlejšie ako propagačné veci zadarmo na predvolebnej akcii.
„Fuj. Ja prasiatko nenažrané. Bolo mi treba tú druhú pizzu?“
„Ani nevrav. Ledva dýcham. Prosím naložte ma na žeriav a odpracte domov.“
„Ak sa takto necíti žena v deviatom mesiaci tak potom už vážne neviem.“
A tak sme sa predbiehali ešte pätnásť minút, ktorá je prejedená viac a ani neviem ako a kedy zaspali sme. Zobudila som sa až na zosilňujúce sa ťukanie prstom do ramena. To Kiki nervózne zháňala hodinky. Mobil sa jej vypol, za oknami už bola tma a vidina nahnevaného Maroša a desiatky neprijatých hovorov na vypnutom telefóne vydesila aj silnú povahu akou je obdarená. To mi pripomína že musím napísať nástenné hodiny na zoznam must-have.
Rozospato šmátram pod vankúšom a snažím sa nájsť mobil. Svieti mi do očí a ja žmúrim na malé čísielká v pravom hornom rohu.
„Bude sedem.“ Na to Kiki vyskočila, schmatla kabelku, kabát a topánky a vydesene vybehla z bytu.
„Prepáč Lil, musím ísť, Maroš ma zabije.“
Cez dvere, ktoré za sebou zabudla zavrieť som ju ešte chvíľu sledovala. Pokúšala sa obuť si druhú topánku a balansovala na jednej nohe v poltopánke s vysokým opätkom. Pridržiavala sa dvier výťahu, ktoré sa náhle otvorili a ona stratila balans a vpadla dnu. Pristála na susedovi. Postarší pán s rozľahlou plešinou na ňu prekvapene pozeral. Býva v byte nado mnou takže nečakal, že sa dvere otvoria na treťom poschodí a určite nečakal ani to, že na ňom pristane nejaká brčkavá, vystresovaná kreatúra. Dvere sa za nimi rýchlo zavreli ako ústa hladného draka a predstavenie, ktoré som s pobavením sledovala sa pre mňa skončilo.
Asi za dve hodiny mi volala zastretým hlasom ale so značným pobavením.
„Bože, to som nemohla pristáť aspoň na niekom poriadnom?“
„Prečo tak šepkáš?“
„Maroš je na záchode, tak som sa ti chcela ospravedlniť za ten útek.“
„Ako zvládol ten tvoj slávny príchod?“
„Ale celkom dobre. Ani ma nezabil, ani nevyhodil z okna. Musím končiť už splachuje. Pá“ Zložila.
Milujem jej telefonáty. Žiadne: Ahoj ako sa máš? Vždy povedala čo potrebovala. Nikdy nepočkala ani na odzdravenie. Ani na tom nedala mobilným operátorom zarobiť. Zato vždy keď sama venčila psa zvonil mi mobil. Vtedy sme kecali tak dlho, kým sa Miko stihol vykakať a dvakrát vycikať. A že si dal ten rozmaznaný panelákový psík pekne na čas. Vedel že vonku bude dovtedy, dokým si nezariadi všetky svoje veci a dokým bude mať Kiki voľné minúty.
S úsmevom sa zveziem na sedačku. Viem že po dnešnom výjazde do Pizzerie a dvojhodinovom šlofíku, asi ťažko zaspím. Televízor tu nemám a vyberať nejaký dobrý film na internete sa mi nechce. Počkám si do dvanástej, kým na archív jojky hodia ďalší diel Keby bolo keby2 a chcem sa zmysluplne vyplniť čas. Snažím sa dopísať článok o tom pleťovom zázraku a tvárim sa ako veľmi omladil moju dvadsaťštyri ročnú, skoro senilnú, pokožku tváre. Jediné na čo ale celý čas myslím je, kedy bude dvanásť a ja si s chuťou zapnem tú slovenskú seriálovú lahôdku. Obdivujem toho Krausa, ako zvláda denne písať Panelák a pritom vymýšľať takú dokonalosť, akou je Keby bolo keby. Seriálovú Inge, ktorá otrčila svoju dokonalú postavu hneď v úvode a Igorka, z ktorého nezostalo v pokoji ani jedno ženské srdce. No kto má potom chcieť normálneho chlapa, keď takémuto výstavnému kusu uštedria ešte aj taký obdivuhodný seriálový charakter? 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára