Sme schopný vážiť si to, čo máme, alebo budeme chcieť vždy o čosi viac?

Asi pred troma mesiacmi som sa odsťahovala od rodičov ale už dávno ma omrzela vôňa nového bytu. Ružové okuliare ma zase raz zradili a vypovedali službu. A tak si sedím na snehovo bielej koženej sedačke, po akej som vždy túžila a snažím sa odhadnúť, ako dlho jej  tá belosť vydrží. Pohľad mi padol na nevybalené škatule, ktoré na mňa už mesiace zazerajú z výčitkou. Budú si musieť zvyknúť. Do bytu som si zatiaľ kúpila iba to najdôležitejšie. Šialene drahú posteľ, sedačku a skriňu na oblečenie. Najväčšiu akú mali. V Ikey som ešte našla stolík za päť eur, tak som radšej zobrala tri ako provizórne riešenie odkladacieho priestoru. Samozrejme som si to odôvodnila tým, že prvý byt zariaďujem iba raz. A preto teraz vynechávam väčšinu jedál dňa a vidina zariadeného bytu so závesmi, kobercom,  či iným luxusom je zatiaľ v nedohľadne. Na druhej strane, taký poriadok som v  izbe v petržalskom paneláku nikdy nemala. A teraz sa v inom petržalskom paneláku chytám za hlavu a aj za škvŕkajúce brucho a tvárim sa ako mi to ohromne vyhovuje. Pred rodičmi musím, prepadla by som sa od hanby, keby som musela uznať , že mali pravdu.

 V takých chvíľach zisťujem že aj keď mám všetko čo som kedy chcela, a možno aj o čosi viac, nedokážem si to úprimne vážiť. Nedokážem sa z niečoho úprimne tešiť bez toho, aby som si nestanovila ďalší, ešte o niečo nereálnejší cieľ a nezamerala sa naň. Všetku svoju pozornosť, ktorú by som mala zamerať na oslavu  svojej výhry, upriamim na niečo ďalšie. Ale neuvedomujem si to so smútkom, strachom alebo nebodaj sebaľútosťou. Skôr s akýmsi druhom irónie. Nikdy som nebola pragmatický človek. Možno trošku bezcitný, miestami arogantný, ale nikdy nie pragmatický. V svetri uštrikovanom z vlny sarkazmu proti celému svetu. Taká normálna nenormálna žena. Taká, ktorá nevie čo chce. Taká, ktorá chce pravý opak toho, čo práve má. Trochu zmetená sama zo seba. Aj keď zmetená som bola už ako adolescentné dievča . Už vtedy mi bolo jasné, že nikdy nebudem šťastná. Nie tým spôsobom: „Jéj, kúpila som si nové šaty a veeeľmi sa mi páčia“. Myslím tak dlhodobo s optimistickým pohľadom na svet. Nikdy som nebola naplnená tou úprimnou detskou radosťou, ale stále som ale dúfala že z toho vyrastiem. Že je to iba akýsi hlúpy výplod pubertálnej duše. Ale s pribúdajúcimi rokmi, ubúdala nádej. A teraz som si už úplne istá. Mám dvadsaťštyri a možno až príliš realistický pohľad na svet.  Niekto by ho možno nazval pesimistickým ale výraz “príliš realistický“ neznie tak odstrašujúco.