Kapusta príliš málo kyslá. Mäso presolené. To som sa naozaj vliekla až sem kvôli niečomu čo sa ani nedá jesť, alebo sú na mňa moje chuťové poháriky urazené ešte od piatku? Pohľadom skúmam otca, ktorému dnešná delikatesa tiež nejde dolu krkom. A to sa ešte pred piatimi minútami zadúšal aký je hladný.
„Čo budeš robiť budúci týždeň?“ Nechápavo na mamu pozerám. To čo je za stupídna otázka? Matka pochopila môj nechápavý výraz a upresňuje otázku.
„Cez veľkonočný týždeň.“ Ahá. Úplne som naň zabudla. S babami ideme na predĺžený víkend do Prahy. Bibi zabookovala nejaký štvorhviezdičkový hotel so šesťdesiat percentnou zľavou cez svojho známeho. Už sa neviem dočkať na prechádzky starým mestom a na nákupy na Václaváku.
„Idem do Prahy. Už som ti to spomínala.“
„Škoda, určite by si s nami rada išla do Prosného za starými rodičmi.“ To určite. Pamätám si keď sme tam chodili v mojom detstve. Typická Veľká noc na dedine. Ženy mali pripravené kraslice a suché šaty na prezlečenie. V pravidelných intervaloch chodili smradľavý chlapi, ktorý už v piatich domoch pred nami dostali po poháriku domácej. Liali na nás litre vody a šľahali korbáčom. Tolerantní len tak naoko a nevybúrený chlapci tak poriadne. Vraj aby sme boli krásne a zdravé. To určite. Jediné čo z toho budem mať je nádcha a v tom horšom prípade nejaká nechutná vyrážka z tej smradľavej voňavky z roku päť ktorou nás fŕkali. Keď dorecitovali tie šibi-ribi odrhovačky, vyslúžili si odmenu. Starší po poháriku a mladší odišli bohatší o čokoládové vajcia a päťdesiat korunáčku. Hrozný sviatok. Nežné pohlavie dobité a zmáčané. A chlapi si v povznesenej nálade, tlačiac do seba čokoládu a zapíjajúc slivkou pospevujú. A potom mi niekto hovorte že toto je najdôležitejší cirkevný sviatok. Nie, ďakujem stačí mi kapustnica a vôňa ihličia na Vianoce.
„No, fakt škoda.“
„Nemôžeš si odpustiť tie ironické poznámky?“ Bože, moja matka je prieborník v buzerovaní. Verím tomu, že aj keď budem mať štyridsať, budem sa pri nej cítiť tak maximálne na dvanásť.
„Už musím ísť, nemám napísané tie dva články.“
„Tak skoro?“ A čo čakala? Že si všetci sadneme pred telku a budeme pozerať tie trojhodinové filmy, ktoré si z otcom natáčajú?
„Zastavím sa niekedy cez týždeň.“
„Dobre, teším sa, ale ešte si zober toto.“ Nadšene mi podáva asi pollitrovú misu plnú dnešného obeda.
„Díki mami. Vďaka tebe teraz nezomriem od hladu.“ Ale či nezomriem na obžerstvo, to sa ešte uvidí.
„Bez tej irónie Libuška.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára